34507
Čo na tom
Nie je ľahké
Nie je ľahké ospravedlniť sa.
Nie je ľahké poučiť sa z chýb.
Nie je ľahké začať znovu.
Nie je ľahké odpustiť a zabudnúť.
Nie je ľahké najprv rozmýšľať, až potom konať.
Nie je ľahké nechať si poradiť.
Nie je ľahké vybočiť z vychodenej koľaje.
Nie je ľahké priznať si chybu.
Nie je ľahké byť dôsledný v maličkostiach.
Nie je ľahké znášať výsmech.
Nie je ľahké ovládať svoju náladu.
Nie je ľahké byť štedrý.
Nie je ľahké vziať na seba vinu.
Nie je ľahké neprestať sa snažiť.
Nie je ľahké byť ohľaduplný.
Nie je ľahké vyhnúť sa chybám.
Nie je ľahké zvládnuť úspech,
ale vždy sa to vyplatí.
Okamih
Ak chceš poznať hodnotu jedného roku, choď za študentom, ktorý musí opakovať ročník.Ak chceš poznať hodnotu jedného mesiaca, choď za matkou, ktorej sa narodilo dieťa predčasne.
Ak chceš poznať hodnotu jedného týždňa, choď za vydavateľom nejakého týždenníka.
Ak chceš poznať hodnotu jedného dňa, choď za robotníkom, ktorý dostáva denne mzdu a živí ňou svoje deti.
Ak chceš poznať hodnotu jednej minúty, choď za mužom, ktorý práve zmeškal vlak.
Ak chceš poznať hodnotu jednej sekundy, choď za človekom, ktorý sa práve vyhol autonehode.
Ak chceš poznať hodnotu jednej tisíciny sekundy, choď za tým, kto na olympijských hrách získal striebornú medailu.
Každý okamih, ktorý máš, je dar.
Pamätaj, čas nečaká na nikoho.
Včerajšok - to už sú dejiny.
Zajtrajšok - to je tajomstvo.
Dnešok - to je dar.
Príbeh voľnej výchovy
Po dlhšom čase som sa vybral do Košíc autobusom. Nešiel som ním už niekoľko rokov, a tak som sa celkom tešil. Pozoroval som ľudí okolo a pohľad mi upútala skupinka ľudí čo sedela neďaleko mňa.
Na štvorsedadle sedela stará pani a jej manžel, oproti ním mamička a jej asi štvor až päťročná dcéra. Obe vyfiknuté ako z módneho časopisu. Mamička v minisukni iba o pár čísiel širšia v bokoch ako v pase, tesné tričko upnuté na opálenom tele a ovešaná na krku a prstoch zlatom. Bola trocha viac namaľovaná, ale pristalo jej to. Rušilo to len prvý dojem. Všetko kazil len ten jej výraz. Znudený a znechutený a občas kradmý pohľad po ľuďoch akoby hovoril „Preboha, fuj, kde som sa to dostala.“ Jej malá princezná bola oblečená podobne, len podpätky a maľovanie nahradili copiky vyčesané na vrch hlavy. Kývala nožičkami sem a tam a vyzeralo to, že je znechutená rovnako, ako jej mama. Oproti ním sedeli starček a starenka. Manželia. Obaja sa opierali o paličky, boli skromne schúlení k sebe a tichučko si občas niečo povedali. Sálala z nich domáca pohoda, mier a pokora. Sedeli, nikoho si nevšímali, len pani občas vyrušilo kopnutie malej princezny pod koleno.
Najprv sa zdalo, akoby náhodou, že nechcene sa dievčatko dotklo špičkou topánky babičky. Čím viac sa stará pani uhýbala, tým viac bolo na dievčatku vidieť, že kopance sú cielené. Kývala nohami, kývala, pohľad upretý na tvár starej pani a kop - a zas akoby nič sa pozerala cez okno. Stará pani si poposadla a za chvíľu zas. Pátravý pohľad a raz, dva, tri - kop. A zas nenápadný pohľad von. A tak dookola. Babka už nevedela kde s nohami a snáď iba slušnosť jej bránila mamičke niečo povedať a tak trpezlivo sa snažila vycítiť okamžik výkopu a včas uhnúť. Ani ľudia okolo nehovorili nič. S počtom kopancov sa len úmerne zvyšovalo krútenie hlavou a znechutenie obidvoch manželov a ostatných cestujúcich.
Celé to sledoval mladík stojací opodiaľ. Mal také tie široké nohavice s rozkrokom pri kolenách, vyťahané tričko a čapicu so šiltom dozadu. Žuval žuvačku a občas nezúčastnene zavadil pohľadom o štvoricu. Potom sa zas pozeral znudene von. Nerobil nič. Bol jeden z mála ľudí, na ktorom sa nedalo poznať či sa zabáva, alebo je pohoršený. Keď už stará pani nemala kde uhnúť a dievčatko sa muselo zviesť skoro až na okraj sedačky, aby si mohlo kopnúť, neudržal som sa a povedal som mamičke:
„Prosím vás, nemôžete tomu decku niečo povedať? Nevidíte čo robí?“
Mamička sa pozrela na mňa potom na svoju princeznú, pohladila ju a pohŕdavo povedala:
„Prečo by som jej dačo vravela? My deťom doprajeme voľnú výchovu.“
Tou odpoveďou šokovala celý autobus. Dievčatko si ešte dvakrát koplo, kým autobus došiel k zastávke. Mladík s nohavicami spustenými poniže pása sa lenivo zobral a prechádzal nezúčastnene okolo štvorice ku dverám.
Keď bol tesne pri nich, udiala sa scéna ako z filmu. Bolo to dielo pár okamihov. Dokolísal sa pomaly k ním, stále mal ten nič nehovoriaci výraz, pokojne až lenivo vybral z úst žuvačku a jediným pohybom ju zamotal dievčatku do vlasov. Ladným ľahkým pohybom, ako keď maliar dá na obraz tú poslednú dôležitú bodku. Bez mihnutia oka postupoval ďalej k dverám akoby nič.
Mamička zalapala po dychu a vyštekla: „Čo to robíš ty idiot jeden?“ „Šibe ti?“
Chlapec len tak lenivo otočil hlavu späť a úplne pokojným hlasom povedal: „Nie, ale naši mi tiež dopriali voľnú výchovu... Ahoj.“
Knísavým pohybom vystúpil z autobusu na ulicu a ešte sa na starú pani usmial a do okna jej ukázal dva prsty na znak víťazstva. Stará pani mu neisto zamávala. Celý autobus sa zabával. A ja s ním. „Voľná výchova“ priniesla svoje ovocie a pre všetkých bol ten mladík taký „borec nakoniec“.
Čo na tom?
Denne počuješ o deťochktorým sa nikdy nepošťastí získať vzdelanie.
"Čo na tom?",
hovoríš si, keď sa vyhováraš,
že ťa škriabe v krku,
aby si nemusel ísť do školy.
Každý deň sa ľudia strieľajúa zabíjajú vo vojnách.
"Čo na tom?",
hovoríš si keď hráš
na počítači strieľačku.
Každý deň zomierajú deti a dospelí
hladom a smädom.
"Čo na tom?",
hovoríš si, keď vraciaš len preto,
aby si zostala štíhla.
Každý deň sa vyrubujú stromy
v dažďových pralesoch
"Čo na tom?",
hovoríš si, keď práve vyhadzuješ
použitý papier.
Každý deň sa zabíjajú zvieratá
pre vedecké účely
"Čo na tom?",
hovoríš si, keď si rúžom farbíš ústa,
aby si dobre vyzerala.
Ozónová vrstva je
zo dňa na deň tenšia.
"Čo na tom?",
hovoríš si, keď na seba striekaš
parfém, alebo deodorant.
Zdá sa, že nášho sveta je každý deň
o kúsok menej.
"Čo na tom?"